Himalajsky zapisnik: pokracovanie

V tejto dedinke, bol aj cek post, cize policajna stanica, ked som sa musel preukazat. Robili si srandu a pytali sa , ze ci nemam frajerku, preto, ze mi nestoji vtak…No boli mili. Tu sme sa i najedli. Po case sme dosli do svihakovej rodnej dedinky. Odtial som uz musel dzipom s miestnymi cez rieku, na druhu stranu udolia do nedalekej Kazy. Pohlad na klastor z tohto miesta bol uzasny. Vypinal sa na kulzelovitom kopci, oblepenom jeho mnisskymi celami.. Z Kazy som sa dostal busom do klastora KI , kde som zacal pisat tuto stat, \no teraz uz pisem opat z ineho carovneho rozpravekoveho prostredia pri klastore Dhankar, pri sere lampicky\. V aurtobuse\ 12rs\ som sa dal do reci s jednym typkom , ktory uputal moju opozornost uz v Kaze, kde cakal na poschodi jedalne, kde som zhodou okolnosti pred chvilou \17.9\ kecal s jednym skvelym, starsim svajciarom, na bus. Vyzeral ako cudzinec, juzansky taliansky typ ale bol z Pandzabu. Velmi rozhladeny, vzdelany, priatelsky. Fotograf akejsi agentury. Pred klastorom ho cakala priatelka, teda manzelka, s ktorou chcel ist dalej , do Kibberu. No nakoniec sme sa vecer stretli v klastore, kedze este cakal nejakych priatelov z Pandzabu. Dostal som izbu so 4 postelami, a hned sa aj podavala vecera, ktora bola v cene ubytka. Mniskovia vecerali na malom nadvoricku a my- Pandzabcania, 2 amici, nemec, zopar mnichov a ja- v jedalni. Kecali sme po veceri o indii, politike a vselicom moznom. Sp[alo sa mi dobre, hoci ma nejake potvory v noci dostipali. Rano som bol hore este pred vychodom slnka. Stretol som sa s Ramanom na terase, odkial je skvely vyhlad dole do udolia pod klastorom s riekou a polickami. Chystali sme sa obaja na fotograficky lov. Slnecne luce zfarbili vzdialene zasnezene stity oproti do jasnoruzova. Chystali sme sa vsak na samotny klastor. Vystveral som sa do svahu za nim a cakal az slnko osvetli horu na opacnej strane udolia, tak aby klastor, este zaheleny v tieni, s nou kontrastoval. Ale nacakal som sa , ze som este stihol zbehut do izby a spat. Neskor som sa vybral este vyssie za horizont do nedalekej dedinky Gete, leziacej na zvlnenej nahornej plosine, udajne najvyssie, autom dostupnej, osady na svete… Bolo tu male jazierko a kanaliky , ktore zvadzali vodu k domom. Slapal som este vyssie za nu , s tuzbou vidiet stity za horizontom. Odkial som zahliadol osadu\ 2-3 domce\ Komik v dialke v pravo. Vydal som sa vsak v lavo na vychod po hlinitostrkovej ceste. Kde tu rastli buse, na ktorych sa pasli male kravy- akesi krizence yaka a kravy, oslickovia a kozy. Stretaval som zeny a muzov ukladajucich kamene na cestu. Pod cestnym valcom odpocival, v deke zabaleny, cestar.. Znaveny slnkom alebo pochybujuci o zmysle budovania vozovky v tejto oblasti. V Kibberi, typicky tibetskej dedine s domami omietnutymi na bielo s vyraznymi tmavymi okenicami, som sa dlho nezdrzal. Urobil par zaberov a slapal asfaltkou spat do KI. Nadmorska vyska mi nerobila problem,\ len trosicku ma otupovala\, hoci som sa pohyboval neustale nad 4000vm. Dosiel som do Ki , prave ked sa podaval obed. Kuchyna klastora je uzasnym miestom. Terasovite pece vlastne tvorili jednu velku pec, na ktorej sa varila ryza, omacky, ci tibetske knedlicky timok. Svietila tu jeda ziarovka. Na lavici pod oknom sedeli mnisi v safranovych ruchach a z otvorov peci salali plamene. Steny boli cierne od sadzi a sadze na stropu tvorili hrubu az 5cm visiacu vrstvu. Navstivil som i hlavnu modlitebnu klastora, do ktorej sa vchadzalo po schodoch s nadvoria a ktoru som vlastne videl i zpred mojej izby na poschodi. Mnisi odriekavalio modlitby za stastie vsetkych bystosti. Obcas zazneli aj unisono. Ozyvali sa i bubny, cinely a trubenie lastur. Citil som sa medzi nimi dobre a modlil sa po svojom. Mal som moznost vidiet 2 svatyne, ktore mi na pozioadanie otvoril jeden skulavy mnich,ktory pocas pudz dolieva caj. Jednu vyhradenu pre Dalajlamu, kde po stenach viseli 500.rocne thanky\na textile malovane religiozne obrazy\,v polickach, co su vlastne hlboke vyklenky, boli zasa uozene posvatne texty kagyur a vo vitrinach oproti vchodu pozlatene sochy buddhov a svatcov. Budda maytreia-buddha buducnosti, zakladatel radu, alebo velky prekladatel guru rinpoce, ktory priniesol budhizmus do tibetu. V dalsej svatyni sa nachadzal corten s ostatkami zakladatela klastora. Miestnost opat zdobili prastare ztmavnute thanky. Posledny vecer sme vecerali na schodoch, pod modlitebnou. Rano som siel busom spat do Kazy.

20.9.Tabo. Kde som si vybavil ‘inner line permit’, povolenie na vstup do oblasti Kinaur, co je v podstate stale Spitti valley, avsak leziaca uz v tesnej blizkosti ciny-tibetu a stacajuca sa viac na juh. Hladal som patricny urad-Sub divisinal magistrate office, ale nasiel som najprv policajnu stanicu. Tam nerozumeli velmi co chcem ale poslali ma , kde som chcel. Pytal som sa na Sangeho, mojho znameho svihaka, ktory tu mal uradovat, ale nikto ho nepoznal. Odbavoval ma jeden sympatak, ktory dokonca poznal sSovesnko vdaka Martine Navratilovej. \Pocitil som vdacnost nasej tenistke, ze reprezuntuje nasu vlast.\ Ponukli ma cajom. Nakoniec sa predsa olen zjavil Sange. Tu ho vsak poznali len pod menom S.K.Both. Siel som potom opat na policiu , kde som mal svoj batoh. Polis bol velmi zvedavy na to, co robim, kolko minam v Indii penazi{povedal som , len ze co najmenej}. Dostal som potrebne povolenie dost rychlo aj vdaka tomu, ze som mal fotokopie pasu a fotky. Po Kaze som trochu potom spaciroval, kupil si jedlo a sadol do jedalne. Tam som kecal s francuzskym manzelskym parom. Ktori prave z Kinauru prisli. Vraj su mnohe mosty znicene, obcas treba lanovkou na druhy breh, obcas taxikom, kde busy nepremavaju, kvoli zosuvom pody. Na ulici som stretol i jedneho japoncika, co si tlacil svoj zablateny bajk, ktorym absolvoval trasu, co ma upokojilo. Ked to zvladol on a na bajku, preco nie ja?! Sadol som potom do café, oproti busom, dal si kolac a kecal s jednym svajciarom\cca 55\. Vyznal sa v kraji , skumal turisticke moznosti a nebol tu prvykrat. Dal mi dobre rady aj ohladom Nepalu, \vlastne skor upozornenia, kedze tam vrie revolucia\ aj Tibetu. Tesil som sa, lebo som sa dozvedel, ze uz bezne fici linka Katmandu –Lhasa. Dal mi aj email kontakt na Labsanga, ktory o tom vie viac. Dlho sme kecali az sme sa cez jogu, spomenul ju len okrajovo ako dosledok bolesti, ked to prehnal pri nejakej asane, dostali k spiritualnym zalezitostiam. Je zaujimave debatit s niekym, pricom ani len netusime, kolko mozme mat spolocneho. Bus mi mal ist o 2 30. Nejaky odisiel o 2 15, a to bol ten moj. Vybehol som overit co sa deje a veru, usiel mi bus vdaka chybnej informacii. {Vravel som vam , pytajte sa , pytajte..}Ale aspon sme si dobre pokecali.Napriek dazdu som sa vydal smerom k dalsiemu klastoru, Dhankar. Najprv som si spieval, potom sa modlil. Radim aj vam. Tu je moja mantra: “vo dne noc, v noci noc, pridze mi volakto a pomoc”. Zopakujte 9x. Zastavil mi dzip! Myslel som si ,ze ma zvezie len do najblizsej dedinky, ale sli az do Taba, takze ma vyhodili na krizovatke do Dhanakaru. Batoh,chrbtova cast, ktory lezal v nakladnom priestore, bol totalne od blata. No niecim som musel zaplatit za 4-5 hodin usetreneho slapania.. Typek , co vedel anglicky, sa ma tiez pytal na frajerku a zeny. Co som mal odvetit. Uz len opakujem frazy z Losaru-{ze keby som mal zenu, tak nie som tu…to len kvoli srande}. Z krizovatky to bolo asi 8km do kopca k Dhankar gompe.No asi po4km ma vzal opat dzip, co siel az hore. Ubytovna klastora sa nachadzala asi 1 km od samotneho klastora oproti, na ktory bol vyhlad. Nova modlitebna bola blizko. V nej boli dalsie izby po 300rs, 2x viac ako moja izba. Ktora vsak bola chladna, kvapkalo do nej zo stropu. Svetlo ziadne iba lampicka z horlavinou a knotikom z hrdla. Klastor Dhankar, postaveny asi pred 1000 rokmi, hypnoticky ocari, svojm polozenim, kazdeho, kto sa sem vystvera \3690vm\. Clovek si tu pripada ako v rozpravke. Jednotlive budovy nceleho komplexu, su doslova prilepene na hrotoch skalnatych bast.{No i u nas mame Oravsky zamok}. Vecer som fotil o 106. Mraky sa trhali a hrali dramaticke divadlo svetiel a tienov, kde svoju hlavnu rolu zahrala hmla. Jej zavoje zakryvali a odhalovali klastor a cela scena dostavala pritom mysticky charakter. Sambala!, rezonovalo mi v mysli. Oblukom som sa rano dostal po cesticke zarezanej v polkruhovom krateri, kde zo svahu vytrcali domceky dediny k budovam klastora. Tu ma sprevadzal jeden mnich v civile. Z miestnosti salal duch stredoveku.V jednej sa modlil mnich , ku ktoremu som sa mohol pripojit, ale neurobil som tak.. Strmymi uzkymi, kamennymi ulickami, ktorymi stekala stoka a bordel\stredoveka otvorena kanalizacia\ , som sa dostal az nahor k najvyssim budovam komplexu, ktore uz sluzili len ako mastale pre kozy a osly. Neskor som sa pridal k mnichom v novej gompe. Skicoval som ich. Jeden potom ukazoval skice ostatnym a dobre sa na tom bavili. Po chvili som ich opustil a vydal sa na put k vysoko polozenemu jazierku. Trvalo nez som ho nasiel ale zvlast ma nenadchlo. Ti co maju prebytok ebnergie, alebo zvlastnu uchylku pre zelene jazierka , by si to uzili. Vonali tu vsak silne aromaticke bylinky, ako rozmarin, ktore sem prichadzaju zbierat mnisi az z Dharamsaly. Stale mrholilo a nechecl som tu zakvasit na dalsiu noc, tak som sa zbalil a vydal sa po uboci vysoko nad sirokym kanonom do osady Lhelung, kde som si chcel pozriet dalsiu gompu, co bolo akoby spat na zapad, odkial som prisiel. Slapal som vdazdi v prsiplasti asi 2-3 hodky. Cesta sa tocila doprava do udolia Lingti. Najprv som stretol 2 svajciarky a potom 2 francuzov. Ledva som cakal, za ktorym horizontom sa objavi dedinka. Konecne sa ukazali biele domceky. Nasiel som gesthaus, ktoreho reklamu som videl v Dhankare-100rs za izbu. Pohoda. Majitel Tasi, mlady, priatesly cloviecik ma vzal na pudzu do gompy, ktorej bol spravcom. Gompa je stara asi 1000 rokov a slavna pre svoje drevorezby, hoci je malicka a mnisi tu uz davno neziju. Uzkou chodbou sme prisli k dveram, vizuli sa a tasi otvoril dvierka do tmavej miestnosti. Ostal som stat v nemom uzase. V gompe bolo sero, jedine svetlo prichadzalo dverami. Tri pozlatene sochy, sediacich postav, najvacsia v strede- asi zakladatel linie gelugpa, ktore dominovali svatyni, boli ovesane bielymi serpami. Steny zdobili nadherne sochy svatcov a bozstiev buddhistikeho sveta, ktore tvorili akoby trojrozmernu mandalu. Krasne boli aj fresky. Vyzdobu som mohol obdivovat len vdaka zrkadlu, ktorym som si svietil. Bol som skutocne uneseny atmosferou tohto jedinecneho priestoru, z ktoreho salala posvatna pokora a vzbudzovala uctu. Sochy sa v tme javili ako zivuce postavy, zmrazene vo vecnom okamihu casu. Tasi mi trpezlivo vysvetloval buddhisticky panteon. Zapalil lampicky a odriekaval modlitby. Wse,m tam zazvonil zvoncom a udrel na bubon. Ja som v tichu a pokore prijimal atmosferu zijucej tradicie tibetskeho buddhizmu, ktora ma prenasala niekolko storoci spat, ked gompa este naplo zila vibraciami mantier a modlitieb. Stacilo mat zatvorene oci a hoci som nerozumel reci tasiho modlitieb, ich vyznam som hlboko vo svojom vnutri citil a zrazu som bol jednou z nich. Osvietenou bytostou, modliacou sa za odstranenie utrpenia a za stastie vsetkych bytosti, nachadzajuc sa v hlbokom udoli mystickych Himalaji. Po navrate som sa umyl, Tasi mi zohrial vodu, v improvizovanej, chladnej kupelni. Dali sme si maslovy caj a bavili sa. Rano som s nim siel opat na pudzu. Vymenili sme vodu v mistickach a zapalili sviecky este v daslich troch miestnostiach so starymi freskami alebo sochami a zvazkami posvatnych uceni, ktore boli len pretlacov povodnych. Mal som moznost rozbalit jeden zvazok, kde su listy len volne ulozene medzi doskami. Vonku bolo konecne slnecno a objavili sa zasnezene stity okolitych vrchov. Prechadzal som sa po dedine a fotil deti a ludi. Naranajkoval som sa s Tasim- capati a podusene zemiaky, kysle mlieko. Chcel odomna len 100rs ale dal som mu o 10 viac, ako doplnok k prispevku, co som dal vecer na gompu.{Mohol som byt aj stedrejsi, ze?!} Vahal som ci zbehnut do Lingti, pri hlavnom tahu \cca 2 hod\, kde by som chytil bus do Taba alebo spat do Dhankaru \15km\, urobit zopar fotirk, ktorym teraz pocasie skutocne prialo. Cvydal som sa teda do Dhankaru. Anjeli boli opat so mnou. Viac ako 3\4 cesty som sa zviezol s cestarmi na vlecke s traktorom. Vyzliezol som po suti na kopec nad klastorom, tak aby som mal v pozadi cele udolie s rieciskom,v ktorom sa plazili tyrkysove stuzky rieky. Z Dhankaru som zbehol dole skratkami tou istou cestou, kde som zacal pred 2 dnami, na hlavny tah.Stretol som I typka ,co ma ubytoval , bol mily. Zbadal som bliziaci sa autobus {ten, co startuje z Kazy o 14 15}, tak som pobehol. Zbadal ma a pockal. Viezol som sa do Taba. Stihol som teda bus , ktory by som stihol jedine v Lingti , ak by som sa nezviezol traktorom. V buse to neskutocne hadzalo. Raz som dokonca chytil strop svojou tekvicou. Citil som ako mi srdce skace v hrudnom kosi. Presunul som sa zo zadu viac dopredu.

V Tabo, leziace v doline, som sa ubytoval v ubytovni gompy. Celkom fajn izba, hoci v noci, bezny jav, opat bez svetla. Zato som si vsak stihol vyprat veci a rozvesat na poschodi nad malinkym atriom, kde prichadzalo svetlo z preskleneneho stropu. V restike bol draho-jedna palacinka 15rs. Je tu rusno, zopar turistov, vela mnichov. Je tu skola pre mnichov, stary klastor so vzacnymi svatynami. Maju prastaru atmosferu ale tazko sa to opisuje. V zlatom chrame je neskutocne vela fresiek. Vyzdoba je bohata a pre studentov buddhizmu, tu je co obdivovat. No Lhelung bol i tak skvostnejsi. Tabo casto navstevue i DALAJLAMA, ktory sa tu na sklonku svojho pobytu na Zemi, uchyli. Polozil tu zaklady novej gompy v 2003, na ktorej saveselo pracuje. Vanie tu vsak komercne ovzdusie. Nechcelo sa mi tu travit 2 noci. Tak som sa pobral na dalsi den, po tom, co som navstivil jaskyne, kde mali byt udajne stare fresky. Neskor som sa od francuziek dozvedel , ze tie su zatvorene. Dal som sa do reci s jednym japoncom, imidzovo totalny rastafarian, s ktorym sme uz parkrat stretli a vymeili si okrem pozdravu i pohlady vzajomnej symaptie. Mal som chut vypadnut dalej ale moje povolenie nadobudalo platnost az od zajtra. Tak som sa rozhodool pre najblizsiu dedinu po ceste, kde som este mohol bez povolenia-Hurling. Japonec sa pridal. Do odchodu busu este bolo casu. Zpadol som do kniznice oproti mojej izbe a studoval LP Tibet. Prihovoriol som sa knihovnicke. Krasna zena, vznesena v geste i artikulacii a prizvuku. Jej anglictina znela slovansky.\Ako anglictina Meryl Streep vo filme ‘sofiina volba’, kde hra polsku emigrantku\. Bola vsak belgicanka. V lete tu vedie knizicu, inac byva uz viac rokov Bodhgayi, \kde dosiahol osvietnie Buddha, a kde sa chystam neskor aj ja\. Pozical som jej na chvilu knizocku o Roerichovi. Manazer gompy, ci kuchar, ci kto to bol, ma strasil, ze ak sa neodbytujem do 12-tej, budem musiet ostat dalsiu noc. No na to by som sa pozrel. Dal somsi este capati a skusal volat domov. Na bus sme cakali asi 45 min. Stihol som sa este vratit do gompy odovzdat kluc, co mi ostal vo vrecku. V aurtobuse co iste pamatali nielen Gandhiho ale i jeho rodicov, to opat natriasalo. Udolie sa zuzilo. Pod nami tiekla rieka, velka asi ako Hornad. Nad nami vysoke strminy, za nimi sehobiele konciare. Hurling , mala dedinka na “ hlavnom tahu”,mala skromnu atmosferu. Nevedelii sme najst gesthaus.\Ani tu ziadny nebol\. Nakoniec nam majitel dhaby dal izbu, kde by sa na posteliach vyspalo asi 8 ludi. Ziadna kupelna, vodovod, ale v pohode . Vyhlad rovno na cestu. Zasadli sme do inej dahaby na cestoviny-thukpa, tibetska polievka, kde sme kecali s Fukasim do tmy. Stmieva sa uz o pol siedmej!

Kecali sme o filmoch, politike japonska, kapitalizme a komunizme a neskor nas izbe o muzike. Bol to uletak. Usulal si cigu s hasisom,co si sam naskrabal z rastliniek pri Vasiste nedaleko Manali. Pocuval psychedeliu, tranz. Poznal artrockove legendy, dokonca i magmu, co ma prekvapilo najviac. Pustil mi nejake muzicky z mp3, co si kupil v Katmandu. Zohnal tam aj ilegalne nahravky koncertu floydov zo ‘71 a ’72. Z jedneho vyberoveho cd zazneli aj Tangerine dream a cast skladby od Gong. Poznal i Yes. \Touto statou pozdravujem fandov\.

Jeho oblubenym filmom je Easy rider alebo Prelet nad kukucim hniezdom, obe snimky o slobode. Takze sme si naozaj dobre pokecali. Rano sme sadli na capatti. Boli hrubsie, ako nase zemiakove placky, mnam. Po dedine sa flakali deti a somare, zeruce krabicove kartony. Fukasimu siel bus spat do Kazy a ja som este cakal hodinu. Typkovia z dediny mi doniesli taku rastafa baretku , co Fukasi vytratil po ceste. {Doteraz ju nosim so sebou, ze mu ju snad raz vratim}. Obklopili ma deti, co boli zvedave na moje skice, ked som dnes rano pisal do dennika. Oproti pod plechovou strechou , bol velky modlitebny valec. Dovolal som sa i domov, hoci bol prijem slaby. Bola ze to radost pocut mamku.Opustil som napokon dedinu , smer Samdo. Tu busy koncili a kvoli zosuvom, mozem dalej len taxi dzipom. Jeden bol plny , tak kvasim a cakam na dalsi. Je tu velka policajna divizia. I ja som presiel kontrolov. 19 km odtial je hranica s Tibetom. Och, keby tak bola otvorena. Asi sa vydam peso dalej.Konecne som po niekolkych dnoch dohnal pritomnost v denniku.

22.9.Nako Je rano a zo svoej izby mam nadherny vyhlad priamo na zasnezene vrcholy hor v dialave, do ktorych sa usilovne opiera slnko. Pod gesthausom su Ssom sa teda vydal po svojich. Cestou som opat stretaval zaprasenych cestarov. Ako cestni robotnici pracuju pravdaze aj zeny, satkami zahalene ako muslimky. To vsak kvoli prachu. Po asi 2 km som naskocil na ‘tatrovku’ . Trmacala sa po ceste vysekanej do skal nad valiacou sa riekou, tentoraz po lavej strane. Skuste si predstavit cestu pre auta nad prielomom Hornadu, v Sovesnkom raji, ale asi 3x mohutnesjsom a bez vegetacie. Bocnice som sa drzal tak pevne az som dostaval krc. Myslel som na rodicov, keby ma len tak mohli na chvilu zazriet, kde sa nachadzam a ako cestujem. Cestu do Silkaru\5km\najblizsej dediny, som absolvoval po cupiacky. Odtial som slapal asi 1,5km za dedinu, kde som chytil dzip do Canga.\40rs\. Z canga by ma stal dzip do Malingu 500rs! Kedze premavka nebola husta a ani zaujemci. Tak som sa spolahol opat na svoje nozky. Nachadzal som sa v udoli, kde pozdlz rieky i v zavlazovanych sadoch rastli jablone. Wsady vsak bioli starostlivo ohradene kamennym murivom, pokrytym ostnatym chrastim. \Mal som vsak este jablka z Hurlingu, ktore mi odtrhol miestny mladik, ked som chcel nejake kupit.\ neskor sa cesta zdihala. Presiel som okolo otvorenej osady , kde v primitivnych pristreskoch z plechu, zatazenom kamenim zili ludia tmavej pleti.{Pozdejsie som zistil, ze je to lacna pracovna sila z Biharu}.Musel som vystupat dlhymi serpentinami po kvalitnej asfaltke asi 600 vm. Je to zvlastne , i zufale zaroven, vidiet nad sebou cestu a vediet ze sa na nu dostanem az za 2-3 hodky. Vyuzil som zopar skratiek, ktore boli casovo, ale nie energeticky, vyhodnejsie. Ked som na najvyssej ceste dosiel za ubocie, objavili sa dalsie dvihajuvce sa serpentiny\cca 400vm\. Tu som opat stretaval cestarov a zdravil sa im “dzule”. Z doliny sa blizilo auto. Skoda, ze az teraz ked som bol hore. To, co vyzeralo predchvilou ako mala biela bodka, ma teraz viezlo na korbe. Asfaltka sa zmenila opat na strkovu prasnu cestu. Po asi 7 km, s uzasnymi panoramatickymi vyhladmi do udolia iazasnezene konciare, sme dorazili k akemusi bunkru z kamenia. Poziadal som tu o vodu. Batohy sme, \jeden typek z auta a ja\ nalozili do zelezneho kosa, v ktorom sa dostali na druhy stranu hlbokeho bocneho udolia asi- 400m \samozrejme za poplatok\. O chvilu som uz pochopil preco. Cesta tu uz nepokracovala. Museli sme peso prejst po uzkej nevbezpecnej cesticke, vysekanej do skalnatej hory. Cestari do svahu usilovne vrtlai a dlabali, tesali, hlbili novu cestu. Zvazovali na husto ulozene kamene pletivom. Presli sme okoo buldozera az sme dostali k nasim batohom. Odtial som uz videl dedinky , i tu moju-Nako. Prechadzal som okolo velkych balvanov a zhruba po hodine sm sa do nej dostal. Stara , povodna cesta viedla udolim a do nako , bolo potrebne vyslapat asi 7km z Yangtangu. Doslo mi, ze kvoli zosuvom uz dolnu cestu nepouzivaju. Bol som nakoniec rad , ze som hore. Sikovne som si nasiel gesthaus. ”250rs” ziadala majitelka, silna zena, mladeho vyzoru, so satkou. “ Najviac vam dam 150”. “200”, spustila. “150”, trval som na svojom. Zaviedla ma do izby a odmietala moznost , ze by som siel niekde inde, ked som tvaril na odchode. “Ty tu zostanes”.Nakoniec suhlasila. Kupelna bez umyvadla, vlazna voda, trochu chladno. Avsak z balkona fasa vyhlad.Presiel somsa po dedinke. Kamenne domy bez omietok. Vysoke mury a splet uliciek. Tulal som sa tymto prazvlastnym,stredoveky labyryntom, zdravil sa ludom, rolnikom nesucim obrovske snopy urody na chrbtoch, zenam tesajucim kamene, detom, teliatkam. Vystupal som k starym cortenom nad dedinu. Poekny vyhlad bol pastvopu pre oci. V popredi jazierko, za nim stredoveka dedinka, v pozadi hory. Neskor opat v dedine, som po dlhej chvili nasiel vchod do starej gompy. Aj to som sa dostal do nadvoria len cez strechu vedlajsieho domceka. Otvoril som stare drevene dvere a vosiel dnu. Na obycajnej doske boli polozene 3 sochy v pozlatenych robach a v pozadi male, zaprasene sosky buddhistickeho panteonu. Niektore mali v naruci bankovky \akoby si za ne nieco mohli dovoloit\, ktore im veriaci prinasaju. Novodoba obet alebo snaha naklonit si \kupit si\ bozstva, ci vyjadrenie vdaky za pomoc v zivote? Steny zdobili stare znicene fresky s rozmernymi postavami . Zehnajuceho buddhu a i.

Vacsinou su to rovnake postavy, odlisujuce sa len gestami, mudrami-polohou ruk. V mensej miestnosti vedla bolo prazdno. Fresky boli prikryte velkymi igelitmi. Mohol som tu ukradut vzacne sosky, nikto tu totiz nebol. Neskor som sa od susedou nemcov dozvedel ze, gompu otvara na poziadanie nejaka stara zena, byvajuca v blizkosti. Vecer som vsak nikoho nezohnal, tak som sa obsluzil sam. V domceku vedla gompy, ktory po stenach lemovali vyklenky z modlitebnymi valcekmi, som roztocil velky modlitebny valec s modlitbou, tradicnou mantrou om mani padme hum, po stranach. Vecer som na balkone kecal s nemeckym parom. Precestovali Laddakh i Tibet. Niekedy tym zapadiarom zavidim ako si mozu po svete cestovat kedy sa im len zachce. Ale samozrejme som vdacny za moje prilezitosti, ktorymi som pozehnany. Dal som si momo s velmi pikantnou omackou a po sprche sa ulozil do spacaku. Dnes ma caka prechod Kinauru. Vraj to s 2 busmi a 3 dzipmi stihnem az do Rekong Peo.