Sedim si na zemi-vydlazdenej- v Hanuman{hinduisticky bozik, ktory v epose ramajana priniesol celu horu Ramovi, ked nevedel najst potrebnu bylinku} chrame, pozorujuc okolie.Je v cente Dilli,ale schovany za murmi, takze je tu aky taky klud, hoci sem dolieha hluk z ulice.Umyl som sa, vykadil. Podmienky ubohe.Bordel a spina ale hlavne, ze je tecuca voda k dispozicii. V meste som sa nachodil a zapotil. O polnoci som pristal na indickom kontinente a do rana stravil cas na letisku. Hladal som miesto, kde sa zlozim a nasiel.Bezpecne , dalej od haly, kde cakali ludia, nevyzerajuci velmi doveryhodne.Hladal som telefon a ujal sa ma ustretovy, usmievajuci sa mlady typek-“ welcome in India“. Vytocil cislo a automat odrataval sekundy. Mam pocit ze bol prvym v krajine , ktory ma osmekol , pretoze 100 rs za 10 sekund sa mi zdalo privela a este mi skoro zabudol vydat stovku.No s podobnymi usmievavymi individuami som sa dnes stretol viackrat..Jeden sa ku mne pridal hned ako som vystupil z autobusu, v ktorom som sa zviezol z letiska\prekvapil ma sprievodca, ktoremu som platil a ktory si prehnute bankovky v pohode vlozil do ust, ked mi hladal drobne na vydaj\ a v ktorom som bol

atrakciou;jediny europan, ktory sa vezie mestskou a viselo na mne neustale zopar oci.Usmevy, vrucne otazky, ochota pomoct a uz sa ocitam v agenture. Ale nesadol som im na lep.Vedel som , ze takyto dohadzovaci tu maju rozbehnuty biznis.Tak som si nasiel sam inu cestovku, v ktorej ma stal listok o stovku menej, hoci by sa dal zohnat este za menej, ale hlavne, ze v Dilli neostavam na noc. Nenadchlo ma- vela spiny a smradu, je mi jedno ci je to Dilli alebo Pariz, priroda vitazi a tak sa uz tesim na udolie Kullu a kopce, hoci mam este stale deficit spanku a dalsia noc v autobuse mi este prida.

Na letisku sa mi nedarilo zaspat., hoci som si rozprestrel karimatku a v objati s batohom pod lavickou tvoril podivnu dvojicu.No ked som otvoril oci, pod blizkymi tromi stolickami lezali na zemi , mnou inspirovani, mladi japonci. Okolo pol siedmej som sa pokusil najst bus. Ziaden riksiar ma nedostal, nemam nic proti nim, ale oklamavat sa nenecham. Makak popri autobuse, zelene papagaje na antenach, pocerni fuzkati indovia, to vsetko tvorilo naladu neadekvatne malej stanice pred obrovskym letiskom.Dosiel som najprv k cinskej ambasade, 2 km pesi, pocas ktorych som vdychoval prve dusky z atmosfery Indie a zdravil ludom –namaste, ale ziadost o vizum mi odopreli, kedze bola predcasna.

{Do Tibetu chcem ist totiz az na jar a turisticky knizni sprievodcovia radili mat vizum uz pred vstupom do Nepalu}.Boli ma uz zadok, aj vtaky kadia okolo mna z vysokych fikusov, vstavam a idem cakat na bus.Muzi tu dalej vytvaraju girlandy z kvetin a makaky sa pokusaju napit z vodovodnuch kohutiokv trciacich zo steny.Pred chramom je slon , ktoreho krmia bananmi a zopar na zemi sediacich, chudobnych ludi.

Pokial som dosiel k miestu , kde mam mat bus o piatej, lialo sa zo mna znova.Dlho som hladal nejaky chladok, po tom, co som sa presytil prechadzanim sa pozdlz kramikov so suvenirmi z kovu, textilu, bizuterie,s vysivanymi obrazmi. Je toho na mraky, ale musel som odmietat, kedze nemienim som sebou vlacit nepotrebne veci.Skusal som to v jednej banke ci ma nenechaju sediet aspon hodinku v ich klimatizovanom priestore.Marne.Sedim na arkadovej chodbe akejsi pseudo historickej budove, asi sud, nejakych 50 m od hlavnej , rusnej ulice. Moj najcastejsi slovny prejav bol doteraz : ”no, thank you”. Tak skromne oproti rozhovoru so syrskym studentom, na viedenskom letisku. Spoznal som ho v den odletu na kosickom letisku, ked nas vysadili z uz nastartovaneho lietadla, kde sme uz priputani vzrusene cakali na let. Zufala situacia nas spojila na jednej lodi a kedze sa nam nepodarilo odletiet v ten den , leteli sme dalsi.Cakali sme niekolko hodin na dalsi spoj a nas rozhovor v cafe bare sa tocil okolo koranu a spiritualnej evolucii cloveka. Nenazdali sme sa a uplynuli viac ako tri hodiny.

9.9. ManikaramNachadzam sa na skvelom mieste ucupenom v hlbokom udoli. Ale po poriadku. cesta z Dilli bola unavna, ale pohlad na vecerne mesto a predmestia z okna autobusu bol ako vyhliadkovy vylet.Hluk a spina je neoddelitelnou sucastou mesta.Ulice lemovali stovky riksiarov, kde tu priamo na ulici obsluhoval ludi kadernik,{ staci stolicka a zrkadlo a uz mate skrateny uces alebo ste oholeni},niekde sa zasa varilo na otvorenom ohni a inde zasa pralo a dbalo o telesnu hygienu.”Ulica je krasny dom, vstupme don…”Na jednej zo zastavok pristupili tibetski mnisi v safranovych ruchach. Jeden sedel nastastie pri mne , tak som ho zahrnul otazkami.Esteze vedel trochu po anglicky. Zije 13 rokov v Kerale na juhu indie v tibetskej kolonii, kde je mnoho tibetskych klastorov. Bol na ceste do Laddakhu a trochu som zavahal i ja ci Laddakh nenavstivim teraz , napriek planovaniej neskorsej navsteve. Laddakh je cez vysoke sedla – cez 5ooo m, pristupny po ceste len v letnych mesiacoch. Vystupit som mal v Kullu po 15 hodinach jazdy-druha noc bez spanku. navyse sa sofer vyzival v trubeni klaksonom, ktory vydaval rozne, hlasite ,usne bubienky trhajuce, melodie. Trubil na takmer kazde auto , ktore po ceste minal.Je to asi uchylka vacsiny tunajsich soferov. Nad ranom sme vstupili do mohutneho udolia Kullu valley.To uz bola ina rozpravka.

Konecne priroda, stromy. Typek, ktory mi radil este pred vstupom do busu, mi teraz odporucil vystupit uz tu, kde sa cesta spaja z cestou do Parvati valley. Posluchol som teda a vystupil o zopar km skor. A veruze som dobre urobil. Oci, ktore mi este v buse vypovedavali sluzbu a klipkajuce viecka sa ich snazili zakryt, ozili pri vnimani noveho okolia a dedinky Bhuntar. Marna snaha udrzat sa bdelym, pominula. Osada sa lisila od ostatnych miest po ceste , hlavne ludmi. Pestrofarebne obleceni, horski ludia akych casto vydat na Tv obrazovkach v programoch o horskych oblastiach Peru ci Nepalu. Tu som chytil bus do prava od Kullu valley.Opat som bol stredobodom pozornosti.Vsetky oci na mne viseli. Prihovorila sa mi jedna mlada dievcina. Bola mila a usmievava. Ponukla ma akymisi slanymi a pikantnymi cipsami, tekeho rurkoviteho tvaru.V buse bola tlacenka-ako inak-indicke autobusy sa predsa nedaju prepchat, stale je miesta pre dalsich pristupujucich. Neskor som sedel s jednym postarsim typkom, vzhladom naleziacim sikhovi.{Sikhovia nosia turbany a neholia sa}Ked sme uz pri tom, sikhizmus je najmladsim nabozenstvom\1496\,nieco medzi islamom a hinduizmom, s tym rozdieom ,ze neuctievaju predmety ako bozstva. Su tolerantni voci ostatnym nabozenstvam.Pisal poeziu,\ukazal mi svoju knizku\ bol zhovorcivy a svojou veselou naladou a davkou sebavedomia si ma naklonil. Pozval ma do Gurudwary \posvatne miesta sikhov, kde su vybudovane chramy, ktore vitaju vsetkych putnikov a poskytuju jedlo a noclah zdarma\.Cesta sa vinula hore udolim po zakrutach a po nejakom case sme boli na mieste.Do chramu, co je vlastne rozsiahli komplex s izbami na 5.poschodiach, sa vstupobalo po visiacom moste ponad divoku rieku Parvati{rafteri by si tu uzili}.V suterene sa nachadzali kupele, vsetko domyslene prepojene uzkymi chodbickami. Ta dievcina tvorila spolu s dalsimi dievcaami a chlapcami skupinu studentov, ktory sem prisli na vylet so svojim ucitelom, spominanym sikhom-Pritam Singh Pritom. Veci sme si zlozili v izbach a topanky ulozili v satni.V chrame sa chodi boso, hoci som videl mnohych so sandalmi , asi prezuvky. V dlazdenej velkej jedalni sme si sadli na zem a cakali s tackou pred sebou, do ktorej sluzbukonajuci, ktori nesmu jest vajcia a pit alkohol, z velkych nadob, vlastne vedier, nakladaju omacku, ryzu, capati a pridavaju kolko si len zazelate.Z gurudwary sada dostat priamo do mestecka, co je vlastne husto obyvana ulicka so starymi i novymi domami. Uzku ulicu , ktora saneskor rozsiruje , lemuje bazar- obchodiky ponukajuce vselico.Hyri farbami. Velmi prijemne sapo nej prechadzalo, hoci vas obchodnici nukaju tak otravne ako v Dilli. Tucet studentov , ucitel a ja sme sa dostali na. hornu cestu, ktora pokracuje udolim do dediny Pulga\10 km\ a potom este dalej, kde sa cesta meni na asi asi 8 dnovu narocnu turu,vraj nemoznu bez sprievodcu a nosicov, na vychod cez horske sedlo az do udolia Spitti, ktore bolo mojim daslim cielom.{Rozhodol som vsak dojst do Spitti autobusom naokolo}Nasim programom bola Pulga. Chlapci, ktori si ma tiez oblubili, hoci im jazykovy handicapbranil v komuikacii so mnou, sa ponahlali napred . Bol upek a kvoli nejakemu problemu s chlapcami sa ucitel rozhodol vratit. ja som slapal dalej a neskor som si aj stopol traktor s vleckou, na ktorej som sa pevne drzal bocnice spolu s dalsimi troma chlapmi udrzujucimi balanc na rozbitej ceste. Niektori ludia, zijuci pozdlz udolia v chatrciach, z ktorych mnohe stoja len silou vole alebo azda antigravitacnou silou,maju mongoloidne rysy. Traktorom som sa dostal az k miestu, kde bolo obrovske stavenisko buducej priehrady. Odtial som slapal po uboci na protilahlej stranu udolia asi 45 minut do Pulgy. Do dediny vedie len uzka lesna cesticka a zrazu sa ocitne clovek medzi drevenymi domcami, kde ma pocit akoby sa tu cas zastavil. bol to ozaj zazitok.Vsade sa susila trava, bud rozlozena na zemi alebo visiaca z teras. Lozil som po nadvoriach , uzkych ulickach, az som mal neprijemny pocit, ze sa ludom vtieram do ich sukromnych priestorov.Ludia vsak neboli neprijemni, vzdy som sa im milo pozdravil. Vela turistov tu nastastie nezavita.{to som si len myslel, neskor som sa dozvedel , ze ludia sa tu zivia i predajom marihuany, ktoru pestuju na poliach za dedinou}stretol som len zopar dievcin ,pracujucich pred ci za domom alebo s nosou na chrbte.Ludia v Pulge sa zivia predovsetkym pestovanim a chovom dobytka. Marihuana tu rastie ako burina vsade navokol. zacalo kropit. cestou spat sa mi roztrhla sandala, tak som kracal boso po prachu asi 3 km, kym som si opat nechytil stopa-pikap.{V Manikarame som si kupil lepidlo a sandalo opravil}Vyuzil som pohostinnost chramu a opat sa najedol. Mnoho cudzich ludi sa chcelo so mnou rozpravat {nezistne, nie ako v Dilli, kde je cudzinec len chodiacou bankovkou} a tak som sa zoznamil i sGopim, mladikom, ktory sice nevedel ani cek po anglicky, okrem “yes”, no jedno male dievcatko, ktore si ma tiez oblubilo, nam tlmocilo.neskor som stretol ucitela a oznamil mi, ze cudzinci nemozu v gurudware prespat, ze je mu to luto , ale nevedel o tom.{Su to nove regule, kedze sa tu rozbehol obchod s marihuanou v okoli a marihuanova turistika prekvita}Urobil som mu ete portret na pamiatku ako som mu slubl este v autobuse.Zbalil som sa a siel este k Gopimu o poschodie vyssie.Dievcatko bolo s nami. Gopi, ako pravy sikh, bol obeceny v bielej sutane a s bielym turbanom.Vyrazne obocie a cierna brada. Skicoval som ho.Bol nadseny a daroval mi biele sikhske rucho, v ktorom som este teraz obleceny, cakajuc v Manikarame na Sandib,magneticky pritahujuc zvedavost okoloputujucich oci.Gopi mi ponukol moznost prenocovat unho, nadsene som to prijal, ale po chvili stravenej na zemi v izbe este s jednym jeho priatelom, kde som kvoli horucave nevydrzal,som siel spat na strechu..Vyvolal som asi rozruch, ked ma videlo niekolko najomnikov kracat terasou so spacakom a karimatkou a zda sa mi ,ze ma hladali. No ja som sa dobre ukryl na najvyssom mieste na streche. rano som mal obavy zist dolu. cakal som na “cisty vzduch”. napokon som zisiel a stretol ucitela i so ziakmi. Prenocovali vraj volakde inde, v nejakom hoteli.. Potreboval som este najst Gopiho izbu, ktorej som zabudol cislo, tak som sa este vyhybal priamemu rozhovoru so studentami. Sandib sa ku mne preto trochu dotknuto ale pobavene ozvala, ci som sajej chcel teraz vyhnut. Pravda vsak bola opakom. vysvetlil som jej, ze som jej v com tkvie problem.Tiez bola uprimne sklamana, ze to vcera nevyslo. S ubytovanim, ze sme sa vecer nestretli a nemohli pokecat. Dnes sa opat vydali do Pulgy, tak som jej slubil, ze ich dobehnem.Ale pokym som nasiel izbu a prezliekol sa do habitu uz po nich nebolo ani stopy. pravdepodobne sli busom a nie peso ako chceli. A tak ich cakam cely den. Hlavne milu SANDIB.

Sme teda opat pri tom. Zas je v tom dievca. Chcem vsak s nou len trosku pokecat a rozlucit sa. Je nadherne vytvarat priatelstva, ale ked sa ma clovek rozlucit , nie jeto lahke.

10.9.So Sandib som sa napokon nestretol. Vzdal som to po asi 7. hodinach cakania. Zufalo som nazeral do kazdeho minajuceho autobusu, ale asi prisli neskoro, alebo sli niekde uplne inam.verim ,ze mi to Sandib vysvetli, ked sa opat skontaktujeme.{Mojou nadejou je len to, ze sami ozve cez email, ktory som dal ich ucitelovi}.Ani hotel Sarti, kde podla nasej malej tlmocnicky mali byt ubytovani ,som v Kasole , dedinke 5km,nizsie v udoli , nenasiel. Kasol bol plny zapadnych turistov, neohipikov, izraelcanov vyznavajucich kult marihuany. Obchodiky plne suvenirov , pletenych ciapok a a tak. Pozicovna enfieldov tu vdaka nim prosperovala. Slapal som dalej asi 8 km do dedinky Dzari, ktoru som pred 2 dnami minal autobusom,odkial som sa sa chcel pustit na trek do Malany.Uz po tme som dosiel do blizkosti Dzari i s novym stvornohym spolocnikom, psikom, ktory sa ku mne pridal v Kasole.Mozno som bol jedinym,co ho pohladil za cely jeho dospely zivot. Na okraji cesty v malickom butiku, na svahu, ktore su tu vsade na okoli bezne, sa este svietilo. Prihovoril sa mi typek{okolo 25}.Spytal som sa na hotel a on ,ci by mi nevadilo spat aj v lokalnom dome- mal na mysli svoju rodinu. Ja, ze vobec nie. Ale pytal dost vela. Ponukol mi este izbietku{skor by sa to dalo nazvat pristreskom}pod butikom. Nie som narocny a vyspim sa i na zemi v spacaku, tak som to vzal. Bez vody a elektriny .Bol to bordel, latami obita miestnost s postelou pod kopou satstva a dek. Spolu sme este hore kecali. dosiel jehobrat, potom nejky kamosi a vsetci posvatne hulili -ako inac- miestny caraz{hasis}.este ,ze som s hulenim davno prestal. lahko by som sa tu mohol namocit do nejakych problemov. ved kvoli tunajsej trave tu uz niekolko turistov {pravdepodobne zapletenych do biznisu a konkurujuc miestnej mafii}, prislo o zivot, ci jednoducho zmizlo.V 98.om.Typek bol vsak vesely a zhovorcivy. Dalo sa mu doverovat. Pustal muziku tranzovnu a este nejake indicke pophitiky, ktore zneli este dlho do noci. No zaspal som skoro. Bol som rad, ze som skryty pred dazdom, ktory ma prenasledoval od Manikaramu. Akoby nebesa plakali namiesto mna, ze sme sa so Sandib nestretli. Psik spal pri mne. Rano som sa zbalil, na stole hore nechal 10Rs aspon na cigy pre typka. Po ceste do udolia som sa vykadil, natrhal jablka. na policajnej stanici som sa podr5obil kontrole-pas a zapis. Pred 10 dnami tu zmizol izraelsi turista Daniel, oznamoval letak s fotkou a popisom. Presiel som cez most a okolo hydroelektrarne a uz som bol na opacnej strane Parvati rieky a mieril som severne paralelne s udolim Kullu. Tu sa mi ponukli ludia cestujuci okolo v terennom aute, ze ma zvezu. Trochu som zavahal, chcel som kracat {tulacka nalada ma neopustala}ale dal som sa zviest. psik ostal vysumeny na ceste. Aspon to nebude mat daleko domov, lebo som si isty, ze by ma nasledoval az do hor a cesta to bola ozaj dlha. Zastavili sme este po nejaky nabytok a stverali sa stale vyssie a vyssie, zanechavajuc hlboke udolie pod nami. Uzka cesta, ktora sa hadila po strmom upati, bola doslova vytesana do hory, takze skaly tvorili nad nou previs. Sofer sa sem tam prezehnal a pred kazdou zakrutou trubil. Dosli sme az k malej hradzi, kde cesta koncila. bolo tam zopar domorodcov nejakeho horskeho etnika. byvali v primitivnych chatrciach zdreva prikrytych velkymi “autoplachtami”. zivili sa potterstvom-cize ako nosici tovaru na konikoch , podobnym muliciam. dvoma mensimi karvankami som sa nechal obehnut. Lesna cesta sa zdvihala pozdlz udolia Malana stale strmsie a strmsie. Odpocvivam na teraske, ktora je vlastne tvorena len z hrubuch dosak polozenych na vysunutych brvnach okolo opusteneho domceku, s kamennymi skridlami, ktory sluzi uz len asi ako letna mastal. Hmla teraz zakryla cele udolie, ktorym som vyslapal. Hlboko podomnou huci rieka. Na svahu oproti svieti v slnku par domcekov a nedaleko biela stuzka vodopadu. Davam si husty racio chlebik este zdomu od mamky.

V dedine Malana som bol uz za chvilu. Cakal som kym sa hmla, ktora mi zakryla cast svahu s domami, vytrati-kvoli fotke.Dedinou som kracal pomaly, aby mi nic zaujimave neuslo.Podarilo sa mi urobit zopar fotiek, trochu nadrzovku, ale v pohode. Stretol som sa aj s chlapikom, ktoreho som este pri salasi poziadal aby ma odfotil, takze moj zjav v dedine bol bezpecny. Legenda totiz hovori, ze generacie Malany , boli dlho izolovane od sveta, az si vytvorili a zachovali vlastny jedinecny dialekt a nabozenstvo s lokalnym bozikom a navstevnici muselii vzdy cakat na okraji dediny az kym im prechod dedinou nebol obyvatelmi povoleny, nesmeli sa vsak v dedine nicoho dotknut, na co som bol upozorneny i ja , ked som stal blizko plotu so susiacim sa satstvom.Podla sprievodcu Lonely Planet \LP\, z ktorej som cerpal informacie, v tejto dedine tiez zmizlo zopar turistov.{Tiez asi konkurujuci miestnej hasisovej mafii, tak ze nakupia tovar a v udoli, alebo inych castiach predavaju za vyssiu cenu. Neskor som sa dozvedel , ze ludom, co tu vyzeraju ako chudobnu rolnici sustia v rukach bankovky s vysokymi ciframi}Doba sa zmenila a i tu sa dalo ubytovat v troch hotelikoch, to ma vsak , kvoli vyssie spomenutym udajom, nelakalo.Typek sa spytal miestnych na cestu do Naggaru, ktora mi bola ukazana, a ktorou som s hodina Malane stratil z dohladu. Bolo este len pred druhou a do Naggaru v Kullu valley to je este vraj 8 hodin. tak skusim aspon chvilu, vravim si. Cely den s malymi prestavkmai mrholi a to ma sprevadzalo i nesmiernym stupakom za dedinou.Musim zdolat sedlo Candrakani\3650\, co je este o1000 vertikalnych metrov vyssie. Po cest5e som vsak nadabil na vysoke sikme skalne previsy, pod ktorymi su umelo vytvorene priestranne terasy. Na hornej plosine sa usadzam. Potocik je blizko a nezmoknem. Navyse sa krajinou prevaluje hmla a neviem ci by som vyssie nasiel lepsi flek. Vystlal som si miesto suchymi listami, ktore sa tu susili leziace alebo visiace v snopoch. Do dediny mierili dvaja chlapci s ovcou. Cumeli na mna. Tvaril som sa, ze len oddychujem. Dufam, ze nezburcuju chlapov dedine.Uvaril som si zihlavovy caj, ako Milarepa \legendarny tibetsky jogin, ktory stravil svoje dni odlucenim a meditovanim v jaskyniach , ziviac sa len zihlavou\.Potraviny nemam uz ziadne, budem to musiet zajtra zvladnut nalacno.

12.9. NaggarVeru, rano som vstal avsak velmi vahavo.Vonku mrholilo a slapat tym smrtelnym stupakomv takom pocku sa mi nechcelo. No nakoniec som sa zbalil, musel som sa vybrat i kvoli jedlu, nezabudol som ani na prachy a seky schovane v skalnej strbine a z mojej utulne som pomaly slapal nahor.Bolo to vskutku umorne a vycerpavajuce. Z dazdnikom v ruke a prsiplastom cez seba i batoh som si musel kazdych 5-10 vm, ked som lapal po dychu, oddychnut. a po kazdom piatom oddychnuti bola dlhsia pauzicka nevyhnutna. Udivovalo ma ako rychlo sa dokazem unavit.Ci uz to bola nadmorska vyska,, hlad , mokro, strmy vystup alebo vsetko dovedna, necitil som sa najlepsie a vedomie , ze ma caka este 800-900 vm, mi k radosti neprispelo.Krok po kroku po uzuckej kamenisto-hlinitej cesticke, ktorej som sa takmer dotykal nosom, som sa driapal vyssie. Navyse mi travnaty porast po stranach cesticky riadne premocil nohavice. na horizonte sa crtal Candrakani pass\sedlo\.{Az dnes som si uvedomil, ze to0 bolo zatial najvyssie polozene miesto, kde som sa po vlastnych dostal.}Cim viac ale strasne pomaly , som sa k nemu blizil, tym, viac som jasal pri pomysleni,ze za nim to bude uz len dolu. stromy tu uz nerastli, z travnatej plochy a vrchole sa zubili skaly. Na moje prekvapenie vsak k sedlu este chybal prechod ubocim polkruhovieho krateru. Bol som nesmierne unaveny a ruky sa mi triasli od hladu. Doma sice zvyknem postit, telo ma dost rezerv, ale nie pri takej fyzickej zatazi.Nasiel som tu pod skalou taky brloh s plochych kamenov opretych o sikme braloDno bolo vystlane senom. Vosiel som teda dnu, obliekol si suche veci a vliezol do spacaku. Tak som oddychoval asi 2-3 hodiny. Zjedol som par listov zihlavy, tak ze som si z nich najprv urobil gulicku, par jahodovych, a vzal si aj par vitaminovych a potravinovych tabletiek. Aj zuvacky mi dochadzali. Prestalo prsat Dosiel som na sedlo. Pripominalo mi holnate kopce Malej Fatry alebo Rohace.Travicka bola na kratucko spasena a do nej, putnikmi zapichnute menhiri plochych kamenov.Vyzeralo to akoby stary, riedky, zidovsky cintorin. Bol som stastny, ze som na vrchole. V dialke sa pasli kone, co ma udivovalo, ked som porovnal nadmosrku vusku s nasimi najvyssimi pasienkami. Zanedlho som stretol 4 izraelcanov ako inak , v tomto kraji ich clovek stretne na kazdom kroku. Patrim , k tym, co sa vzdy prihovoria. Aj beznym domorodcom sa zdravim. necakaju to, su prekvapeni. Niektori sa odzdravia chladnejsie, mnohi vsak s usmevom-najma zeny,{zeby som sa im pacil?..}\pricom svojsky kyvnu hlavou nabok podobne ako ked nasinec gestom sprevadza slovo “mozno”, len nepohnu ramenami nahor\.Boli mili 2chlapci a 2 holky. Ze vraj 2 km dalej je dhaba{maly pristresok, kde sa da najest i prenocovat, bezny v nietorych horskych oblastiach.Nieco ako u nas salas. Tesil som sa , ze sa najem. Neskor som skutocne v dialke vo svahu zbadal lesknut sa dve plechove strechy.Na pocudovanie som sa prestal nahlit, s vedomim, ze spasa je na dosah a vychutnaval som si horsku sceneriu. Z udolia predomnou sa dvihali mohutne oblaky hmly, vo vzdialenych dolinach svietili jasnobiele huste oblaciky. Nevedel som sa vinadivat na toto uzasne sukromne predstavenie matky prirody, ktore mi pripravila. Hra svetiel a tanec oblakov vo vire meniacich sa okamihov.Clovek sa v takejto chvili nemoze vyhnut pocitu odovzdanej pokory a pripada si velmi malicky vo svojej roli v “drame” zivota. Blizil som sa ku kempu. Kosodrevinovy porast striedali kriky a zakrpatene rododendronove stromy.V okoli sa pasli kravy a nadomnou poletovali havrany a supy. Salas tvorili dve jednoduche pristresky. jeden sluzil pre putnikov a druhy ako dom domacej, ktora bola rada,ze dosiel dalsi turista , na ktorom nieco zarobi a kuchyna. Vyzul som sa a vstupil. Na otvorenom ohniku pri stene oproti vchodu sa uz varila ryza. Zjedol som dva porcie s fazulkami\60 rs\. Postarsia zena s cervenopu satkou na hlave a piercingom v nose, ako kazda zena v okoli, bola mila-\hadam uprimne\. Strikovala pestrofarebne ponozky. Stretol som sa tu s blondatym nemcom Martinom,ktory v indii zije uz sedem rokov.S anglicankou Alex. V plane mali Malanu. Martin mi poradil ubytovanie v Naggare. Krasne sa vycasilo a ja som sa pobral dalej. Domaca by bola radsej keby som ostal,aby mohla zarobit.PO ceste nadol som stretol rusku, Marinu, ktora zila v indii uz tri roky. Jej nezny hlas prezradzal ,ze je to vynimocna zena. Viac sme sa o sebe dozvedeli srdcom nez slovnou komunikaciou. A obaja sme suhlasili, ze jedinym sposobom, ktorymnm sa da vyhnut nebezpecenstvu, je neprithovat si ho strachom a mysliet pozitivne, vyzarovat jas. A tak vlastne pracovat ina svojej karme.Mile ziena. Neskor som stretol este zmiesanu skupinu cudzincov. Boli mili a usmievavi a najvyssi z nich zhovorcivy a veselo som si s nim pokecal; ked nevedel na otazku – odkial su, hned odpovedat, tak som povedal ze od Boha, a smiali sme sa. Spal som v lese asi 300 vm nizsie. Cestou som minal sviezozelene pastviska a rododendronove lesiky. Vsade bolo vlho a akoby to nestacilo v noci sa spustil lejak. darmo, mesiacik si s hviezdickami po oblohe dlho nezaplaval a ja som podcenil ich vytrvalost. Vahal som ci rano vstat alebo v relativnom suchu pockat kym dazd ustane. No i relativne sucho dlho nevydrzalo. V noci som sa len narychlo prikryl autoplachtov{79 sk, Baumax}. Myslel som naivne ,ze nieco znesie ale prepustala. tak som sa rychlo ako som len vedel, pod dazdnikom, obliekol a bleskurychle zbalil.Do Naggaru to nemalo byt daleko, tak som sa upokojoval. Zostupoval som blastistou cestou a parkrat som sa \ne\pekne posmykol. Minul som osadu Rumsu a bol som V Naggare.Este som si stihol natrhat par jablk. Nasiel som aj dom , ktory mi dobrak Martin odporucil;tak , ze som zasiel najprv na postu, kde pracoval jeho majitel a on ma uz poslal s doprovodom.Miira, jeho zena, ma pekne privitala a uviedla do izby, cez male nadvoricko, na poschodi s malou ,naroznou terasou-2×2 m, kde stretvam dve\samozrejme\ izralecanky. Vecer sa tu este zidu amik s vyholenou havou \trochu sa odobal na spevaka R.E.M.\ a jeden postarsi anglican, ktory v jednom kuse mota riadne tlste dzointy.Je scestovany a sem-tam pusta dobre hlody \len keby som im viac rozumel\.Vecer s nmi trochu debatujem. Sedime okolo nizkeho stola na zemi a v dvoch foteloch. cez zabradlie sa divam na nadvoricko ci este stale prsi. Ale nezapadam do kolektivu, je to ina celiadka. No nevadi mi to. S Miirou a jej svokrou si rozumiem viac.Cez den s nimi debatim na balkoniku ich domu, z ktoreho je vyhlad do udolia Kullu a hlavnej ulice Naggaru 100 m nizsie a ktory je hned oproti cez nadvoricko.Strechu ma z amennych skridiel , ktore zarastaju tahavymi rastliami uhorky zahradnej. Svokra je moletna, vesela osobka. Jazykova bariera nam nerobi problem, ba naopak veselo sa bavime o hinduizme a tak. Dokonca jej na harmonike zahram par nasich ludoviek \”a od presova”, “pod horou, pod horou”\.Miira nosi cervenu satku, ma tmavsiu plet, idem s nou past, vyvencit, kravicku Gangu.Stihol som si pozriet trochu aj samoty Naggar.Pocasie sa nie a nie zlepsit.Veci sa susia velmi pomaly. Dostavam povolenie vecerat s bramanskou rodinou. Teda takto- spytal som sa Miiry, ci by som s nimi mohol povecerat \v ramci kulturno-poznavacieho programu\. sama nevedela , ci to nie je proti ich kastovnym pravidlam {hoci s inym kastami sa stretavaju a su priatelmi, ale nenavstevuju svoje pribytky}. Manzel, Pappu nenamietal. Sery interier ich 400 rocneho domceku ma atmosferu. Je to mala izbietka so zelenotyrkysovou omietkou, s malickym asi 25 cm vysokym petrikom uprostred. Podlaha je nerovna, natvrdo omietnuta hlinou. Strop pocitite hlavou, ked sa vystriete. Z kuta vedu schody na povalu, ktora sluzi ako pivnicka. Sedime teda okolo petrika na zemi. Dvaja maly synovia, Pappu, Miira a svokra. Asi sa ostychali pomodlit , tak som vzdal vdaku za jedlo ja a potom predsa len v rodnom jazyku, predviedol so sirokym usmevom na tvari a s tlieskanim, 9.rocny syn, Rahul \taky neposedny sibal\. Miira nalozila na plechove tacky, kazdemu porciu ryze s akymisi strukovinami- fazulkami,{vsetky strukovinove omacky k ryzi v indii volaju ‘dal’}, do misticky sabdzi{ co je zasa skromna priloha, vacsinou podusena zemiakovo-zeleninova}, ktore chutilo trochu ako leco a k tomu placky-capati{ako posuchy u nas}.Daval som si pozor aby som jedol len s pravou rukou. {Pre indov je lava ruka necista, ta sa stara o ritku po potrebe}. Chutilo mi. Na terase bolo trochu hlucno, dosiel Martin a Alex;muzicka a tak, ale dalo sa. Ja som si studoval kniznych sprievodcov.

Rano nas opat nezobudilo slniecko-’Suria’. S Pappum som siel do nedalekeho chramu, kde mal dnest na starosti pudzu-ocistu chramu, sviecicky, vonne tycinky, zametanie, modlitbicky a tak. priecelie malo nadhernu drevenu dekoraciu kombinovanu s kamenom.Chvilu som v areali naggarskeho palaca pobudol a potom sa siel prejst do uliciek. Internetove spojenie si to tu mohlo rozdavat s invalidnym slimakom a i tak by vela sanci nemalo.No odoslal som aspon sms domov.V miestnej jedalni som si dal nieco pod zub, ochutnal som sladkosti, ktore su tu na kazdom kroku v obchodikoch pod sklenenou vitrinou-roznofarebne a tvarovane gulicky a kococky.Vratil som sa na izbu a obliekol si este mokre, teda vlhke mencestry, aby na mne vyschli. I tak bolo vonku pri chodzy teplo. Mojim cielom bola galeria Nikolasa Roericha- ruskeho mystika, umelca, spisovatela, filozofa,kulturneho badatela archeologa, nar. 1874v Petrohade.V 30.rokoch putoval Indiou, Tibetom , Mongolskom. Zanecha po sebe asi 7000 malieb a skic, ktore su roztrusene po svete-rusko, new york, india. Uzil som si to.Kupil som si o nom malu knizocku, aby som mal co citat, ked este niekde ostanem kysnut.{Na cesty si vascinou knihy nenosim, clovek ma predsa nove zazitky a cas mozem vyplnit i meditovanim, ale bol to i mily suvenir}.Navstivil som este himaljaske muzeum, kde bola cast venovana Roerichovi a jeho synovi, ruskemu ludovemu umeniu- kroje, matriosky a tak a v cast expozicioe tvorila vystava kirlianovych fortografii rastlin, vetviciek. Boli naozaj uchvatne. Vedel som, ze kirlianov pristroj

dokaze zachytit biopole-auru zivych organizmov a ze patri k najvascim technickym objavom20.st.a tak to bol uzasny zazitok. Dosial sa vsak len uboho vyuziva v liecitelstve pri diagnostikovani fyzickeho i psychickeho stavu cloveka. Po ceste spat som si dal v jedalni, s trmej uzkej ulicke knedlicky ‘momo’, co su nieco ako nase pirohy, plnene vacsinou dusenou kapustou.

Stale je zamracene. Miire som ponukol matu. Dali sme si teda cajik na ich verande, velmi jej chutil, hoci presladeny caj uplne potlacil prirodzenu chut bylinky.{Tu sa vsak zo zvyku piju len sladke caje}.

16.9.\piatok\ Nachadzam sa na magickom mieste v Spitti valley , ale o tom neskor. Nazbieralo sa mi tolko zazitkov, ze nestiham zapisovat.Vratim sa teda k utorku este v Kullu valley.

este Baraca La \4883\ a Taglong La\5328\}. Sedlo je miestom, kde sa nadseni indicki turisti, ktori do Manali prichadzaju travit medove tyzdne, prvykrat mozu dotknut snehu. Veru aj ja som po dlhom case natesene pozeral na tu bielu perinu okolo. Prisediaci muzi ma upozornili na sneh, aby som si ho odfotil. Aj v autobuse, ktory este asi pamatal Gandhiho,sa citelne ochladilo, no zarasteni indovia si v pohode hoveli len v sandalach, mokro alebo sparno}, podobne ako mnohi soferi, ktorych som neskor stretol a vacsina indov. Rozbite sandale alebo cinanky- v dazdi, v blate veselo konkuruju nasej pohodlej obuvy.Mal som namierene do Gramfu, co je krizovatka ciest. Stadial sa mozno vydat do Laddakhu alebo cez Lahaul do udolia Spitti, ktore bolo tentokrat mojim cielom a ktore mi pripravilo mnoho prekvapeni, no k tomu sa este dostanem. Do Gramfu teda autobus klesal hadovitou cestou, ktoru pod nami blokovali nakladne auta. Niektore sme obisli, no napokon sme ostali stat i my. Asi 50 vm pod nami, bol v zakrute, vyvaleny nakladiak. Siel som ta. Ludia rychlo vykladali tovar na okraj “vozovky”. Cela scena, haliaca sa do sera, mala akusi smutnu atmosferu. Sam nakladiak mi pripadal ako ranene nemohuce zviera leziace v blate. Okolo neho mohli prejst, po vonkajsej strane pod svahom, len male auta alebo dzip. Ked som sa vratil z obhliadky k autobusu, ktoremu sa medzitym podarilo zostupit par metrov, ludia ho hromadne opustali aj s vecami. Gramfu bolo nastastie blizko. Lutoval som ludi , co mali namierene dalej. A tak sa mnoho pocestnych stretlo v osade Gramfu, ktora je aj soferskym centrom. Osadu tvori niekolko stanov, resp. obytnych priestorov, vo svahu, hned pri ceste, ktore maju steny z kamenia a strechy z nepremokavych plachtovin. je tu zopar dhab, cize malinkych hostincov, krcmiciek, kde vladne skutocne domacka pohoda. Do jednej, plnej ludi, som zapadol i ja, len co som si zlozil batoh v jednom stane-pribytku. Dal som si caj\klasika- cierny,osladeny a s mliekom, co chuti skor ako kava\ a pozoroval okolie. Majitelka ma medzirtym upozornila, ze nenesie zodpovednost za moj batoh, co som si nechal v jej stane , kde prenocujem. Ja som vsak doveroval vesmiru.Niekdey je clovek odkazany len na doveru. Po stranach boli lavice so stolmi a vpredu na lavo od vchodu, ja som sedel v pravo,sa hyperaktivne varilo a pripravovalo jedlo.Dal bhat-ryza s omackou, capati, caj. Na vacsej peci i mensich varicoch.V miestosti \10x5m\ bolo viac tmy ako svetla, rusno a druzne, ako v stredovekych hostincoch, zobrazenych na orazoch holandskych majstov. Podnik patril ocivdne rodine. Mlada zena – v spinavych sari, niekdajsej belasej farby- nebola velmi privetiva. jej matka, urastena starena a zopar sluzobnikov, ktori roznasali caj, alebo zapracovavali cesto na capati. trosku som si pokceal s tymi, co sedeli vedla mna, co vedeli aspon eknut po anglicky, ale aj stymi ,co nevedeli. Napokon som zaliezol do stanu, kde som si, zastrceny v spacaklu pri lamipcke, vlastne jednoducha flasticke naplnenej nejakou horlavinou s trciacim knotom, cital o Roerichovi. Stan sluzil i ako sklad potravin ,takze sem tam tu ktosi zasiel.Po stranach boli velke lezoviska. Jedna mamicka si tu ulozila 3.- rocnu Cimi, ktora sa budila a plakala a nevedel som ju ucicikat. Zabehol som teda po jej matku vedla do hostinca.Okolo polnoci dosli aj ostatni polospiti pocestny, ktori spali pod hrubymi prikryvkami. Rano este mrholilo. Na kraji cesty parkovali nakladiaky, pri ktorych postavali soferi, ktori v nich prenocovali, vzhladom pripominajuci narod Kazachov ci Kurdov. Hlboke udolie pod nimi. Na nase ranne capati sme cakali asi 30 minut. Noclah ma s 2 cajmi a 2 capati vysiel na 80 rs{co bolo dost vela vzhladom na poskytnutu kvalitu}. Ale bol som rad, ze nespim vonku a v dazdi. Dal som sa do reci s jednym, mongolsky vyzerajucim , sympatickym, fuzkatym typkom. Asi ho tu poznali, kazdy mu uctivo zdravil. Bol obleceny v cervenom svetri, posobil mudro a svihacky.\Po akom tu asi zeny idu\. Dozvedel som sa, ze cesta do Spitti je prejazdna len pre male auta alebo dzipy.6Km od Gramfu, cestu totiz poskodil zosuv pody- inac dost bezna zalezitost v tychto koncinach. Vacsina ciest je tu totiz priamo vydlabana do uboci a pri monzunovych navaloch je krajnica bud strhnuta alebo zasypana podou a kamenmi zo svahu. Cesty su tu tazko udrzovatelne a mnohe dosahuju len kvalitu nasich lesnych ciest. tak som sa vydal peso s nadejou, ze dalej predsa len nejaka doprava bude fungovat. Po ceste som zbieral struky s cerstvym hraskom , ktore tu ktosi vytracal. Prestalo prsat a ja s om sa tesil na nove zazitky a s optimistickou cestovatelskou naladou som si veselo vykracoval. sotva som presiel 2 km a uz som mal moznost stopnut si terenne auticko, v ktorom na prekvapenie sedel ranny typek., moj znamy, svihak.\Budem ho tak volat, kedze sa s nim este srtretneme\.Siel spolu so soferom az do Kazy v Spitti valley, ktora je vzdialena este asi 150km. vahal som ci nevystupit v sedle Kunzum La\4551m\, odkial je mozny trek k “esacnemu jazeru”-Candra Tal, alebo estedalej k sedlu Baraca la, blizko Laddakhu. No nechcel som zahodit sancu dopravy. Pred Kunzm La sme zastali pri velkych cortenoch. Prve skutocne tibetske corteny{nieco ako male , biele, kaplnky, so stvorcovym podorysom a vezickou v tvare podla presnej symboliky, ktore povodne sluzili ako relikviar, cize vnutri by mal byt nejaky fyzicky ostatok, napr. popol, vyznamenho svatca, ci lamu} s hustou sietou modlitebnych vlajocok okolo. Svihak ma vzal k jednej a na kamen vo vnutri som pritlacil mincu, ta sa na pocudovanie z kolmej steny vobec nezosmykla, co udajne svedci o mojej vnutornej cistote.Za sedlom sa nam uz otvaral pohlad do obrovskeho rozlahleho udolia. Bolo puste ale malo svoje caro, pripominalo krajinu Tibetu, ktoru som poznal z obrazkov.Po nejakom case a po prijemnych rozhovoroch so svihakom o filozofii tibetskeho ucenia a o zivote, sme sa ocitli v prvej vacsej osade v Spitti. Dusa plesala a oci sa pasli na zltych polickach a na bielo omietnutych domcoch typicy tibetskych.Bol som bez reci. Moj sen sa staval realitou.