Intermezzo na treku, zivot s tibetanmi, v tibetskej skole

30.10. Blizko Hungde, v skole. Som skutocne vdacny vesmiru za prekrasne dni, ktore mi prinasa. Ale pekne poporiadku. V Piatok rano som sa este pomodlil v gompe, udrel si do obrovskeho gongu, ktoreho zvuk rozvibroval snad i moje telesne tekutiny a po miske tsampy sa rozlucil s mniskom a dedkom a pobral sa po horskej cesticke do Ghyari. Cesticka sa zacala rychlo dvihat, len co som minul jednu mani wol a presiel po kovovom moste ponad bocny pritok hlavnej rieky v udoli, na ktore sa teraz vyskriabem. Zvolil som tak alternativnu trasu, ktora vedie nad udolim, kde je hlavna trekerska trasa. Pohlady spat na vychod, na Horny Pisang, oziareny vychadzajucim slnkom,boli krasne. Vysplhal som sa poklukatej ceste asi 700vm az som sa dostakl do dediny. Pod nou sa pasli chlpate hunate jaky, niektore albinove. Som rad, ze som v krajine, ktora prudi nefalsovanym tibetskym zivotom. Ved k hraniciam tibetu je vzdusnom ciarou nedaleko. Kamenne domce v Ghyari\3700mnm\, niektore v troskach, dychali atmosferou davnych storoci. Navstivil som velmi staru gompu, urobil zopar snimkov a pobral sa dalej po vlnivych ubociach dalej do Ngawalu. Tu som sa dlho nezdrzal ale zamieril do nedalekeho klastora- mnisskej skoly, propagovanej putacom v dedine. Rozhodol som sa viac ako spravne. Mladi mnisi ma vrelo privitali a pripojl som sa k ich modlitbam, ktore prave zacali v ich gompe. Mnisi v safranovych ruchach sedeli po stranach malych stolcekov, ktore tvorili ulicku k hlavnemu oltaru oproti vchodu, k stene so sklenenymi vitrinami s pozlatenymi sochami. V strede ziari pokojom Buddha sakjamuni a po stranach Cenrezig\Buddha avalokitesvara\ a zaladatel linie kagyu. Pacli sa im moje skice, ktore som im potom pred gompou ukazoval a ucitel porucil priniest caj. Dokonca mi urobili campu. Bolo by tu azda mozne ucit, ale hlavny lama nebol pritomny. Bola tu dlha budova, s poschodim, kde mali mnisi triedy a svoje izby. Ked som sa uz chystal dole\ spat do udolia\ do Tibetskej skoly- ‚Lhopeling skul‘, prave dosli nemky i s jednym mladym ucitelom. Tak sme si prezreli spolu skolu a zopar chladnych kamennych izieb a konala sa exkurzia v gompe. A posedeli si v dolnej kuchyni, na malickych samerlikoch, pri caji. Tam bola velka pec, ktoru mal na starosti taky spinavy, roztopasny, mlady typek, co skutocne vyzeral ako nejaky certik. Len co sa slnko schovalo za Anapurnu, zostupili sme dolu-cca 50 min. Posedeli sme este u jednej rodinky v malej osade, kde mal ucitel znamych. Bol som ponuknuty i ryzovym cangom, ale bol prilis alkoholovy, tak som ho len ochutnal a prenechal ucitelovi-Tseringovi, ktory bol uz beztak rozbehnuty. Dosli sme do skoly {schovanej za lesom, ked k nej clovek pride zo zadu z hory}. Siel som hned za riaditelom. Bol mily. Ubytoval som sa teda v dome, kde byvali nemky a vratil sa k skole. Skola je kamenna prizemna budova v tvare U. Maly skolaci ma pozvali do svojej tmavej triedy v lavom rohu budovy.. Zahral som im a harmonike.Zacali santit a tancovat okolo mna. Hned som si ziskal priatelov. Tesili sa uz na zajtrajsiu hodinu so mnou. Veceral som spolu s detmi v jedalni, co je dalsia nizka budova komplexu. Chlapci ma posadili k sebe na zem, vystlanu matracmi pri nizkych stolcekoch. Sedeli tu i malicke deticky zo skolky.Dovedna asi 50 rozkosnych detureniec. Misky nam naplnili jedlom. Pozdvihli sme ich v dlaniach a odriekali spevom modlitbu\ja som sa len snazil najst vysku tonu\. Vsetci potom tisko konzumovali a deti navokol ma pozorovali zvedavymi ocami a hanblivo sa usmievali, ked sa nase pohlady stretli. Kto chcel dostal duplu. Po jedle nasledovala dlha modlitba\cca 30 min\ detskeho huriavku, ktorej som nerozumel ani slovo ale aspon sa snazil zladit z ich frekvenciou. Vecer som este posedel v jednej kutici s dievcatami, ucitelom Tseringom a starou zenou pri caji a teple malinkej piecky-co bola vlastne len stara velka plechovica. Prespal som teda na chodbe na zemi na matraci. Esteze mam teply spacak; ten je pre mna skutocnou spasou, nemam problem prespat kdekolvek. Po dlhom case mi nos nezdrazdil dym, ako v izbe s mniskom, ale tesil sa cerstvemu luftu, ked som vystrcil hlavu so svojej kukly.

Rano, ked sobotnajsie slnko zavitalo do udolia, som stal uz na zasnezenej zemi na brehu jazierka, a cvicil. Vyhuplo sa ponad vysoke stity na vychode, odkial som sem prisiel. Jazierko sa pomaly oslobodzovalo spod ladovej pokryvky. Po ranajkach som navstivil postupne tri tredy. Prvaci mali matematiku. Riadielova zena, Jangcen\mena ludi som si tu zapamatal az po dlhsom case\, s nimi prave preberala velku nasobilku. Vo vedlajsej triede prebiehala druhacka anglictina. Krasne pracovne zosity a ucebnice s obrazkami im pomahaju napredovat. Za ulohu mali napisat 10 viet o svojom dome, skole, priateloch a pod. Opravil som zopar chyb niektorym. Tretiaci vedla v rovnakej kamennej triede, v lavom kridle budovy, so 6 lavicami drvili tibetstinu. Ich sympaticky ucitel si ziskal moju pozornost svojim skromnym, pokornym vystupovanim. Tiez by rad navstevoval moje hodiny. V pravom kridle su pripravakari a v prepone izby ucitelov. Po obede,ktory je vzdy o 12-ej, som mal svoju prvu hodinu. Rozdal som studentom papiere, ktore som vyfasoval od raditela Kungu.{ S Kungom som neskor travil dost casu}. Lavice som upravil do polkruhu a zadal cvicenie a pritom som velakrat kreslil na tabulu a vysvetloval podstatu cvicenia a jednotlive kroky. Po dvoch hodinach, o 16-ej, zazvonil zvonec- \a rozpravky je koniec… hi hi.\. , ktory oznamil cas caju, tii tajm a teda olovrant{co je to vlastne za slovo „olovrant“?; smiesny nazov pre male jedlo}. Vysusena, taka lisovana ryza, ktoru si kazdy zalial sladkym cajom. Aj ja. Celkom fajn. Po olovrante sme sa s detmi este stretli aby sme cvicenie dokoncili. Hoci ti mladsi mali problem pochopit o co ide. Po veceri som dlho debatil s Kungom v jeho domove, ktory je hned vedla jedalne v tej istej budovke. Oproti na sever, cez male nadvorie je detstky internat, ked spia na poschodovych posteliach.Vedla ktoreho su vonkajsia umyvaren a zachody. Kunga bol ku me velmi mily a tiez by sa rad naucil kreslit. Kecali sme, ako inac, o tibetskom buddhizme a zdelal som s nim moje vedomosti zo spiritualnych knih a zivotne skusenosti. No vrcholom bolo i tak, ked zo steny zvesil damjen tibetsky strunovy nastroj, o ktorom som sa dozvedel uz od mladeho ucitela Tseringa, ze ho tu maju.{Raz davno som nan skusal hrat v Prahe}. Bol sice rozladeny ale zladil som aspon 2 struny aby som si trosku zabrnkal a umoznil som prstikom pobehat si po hmatniku. {O, ako radi bezia moje prsty po strunach!}Dohodli sme sa,ze rano zajdeme za jednym muzikantom do dediny, ktory damjen naladi.{Ma totiz odlisne ladenie ako gitara}.Tak aj bolo. \No dokym sme dosli spat, damjen bol opat rozladeny. Pamatal som si vsak ton a skusal zladit ale rozladuje sa.\ Na ceste spat sme sa este zastavili na caj v jednom dome, kde ma rodinu ucitelka anglictiny Wangcuk a jej muz asi 18 rocny, mi pozical gitaru. Nadhera!! Hned som to rozbalil. Vravim si: nie je to krasa? Byvam v nadhernom udoli, doktoreho sa divaju obrovske zasnezne himalajske kopce. Popijam si tibetsky caj a papam jednoduchu tibetsku stravu. Ucim deti pozorovat svet, rozvijat ich kreativitu, podporujem ich esteticke citenie, s vedomim, ze zasiate semienka zmyslu pre krasno a pre vnimanie prinesu plody v buducnosti, a v ich dospelosti vyklicia v senzitivne bytosti. Keby som vedel o tejto skole skor, uz by som tu bol davno. Avsak vsetko prichadza v spravny cas. zajtra uz budem mat vlastnu izbu po nemkach, ktore odchadzaju. Predoslu noc som vlastne spal tiez v jednej prazdnej miestnosti, ktora patrila detskemu lekarovi. Na zemi na matraci. Na stenach viselo zopar lekarskych plagatov a na velkom drevenom stole lezal par noznic. No bolo tam teplejsie asi o 4 az 5 stupnov. Dnes je nedela a deti maju volno. No i tak chceli jednu hodinu kreslenia pred obedom. Kreslili teda zatisie. Obedovalo sa vonku na slnieku. K ryzi a zemiakom som mohol vyfasovat jaciu klobasu ale kedze maso nejem odmietol som ako i vcera ked som nasiel v ryzovej polievke jacie maso- uslo sa aspon chlapcekovi vedla mna. V noci mi nemka Maria este pozicala diskmen a pink floyd laiv\cd , co mam z Katmandu\ zatlkli zlaty klinec krasnemu dnu. Slnko sa schovava za hory uz o 16 ej, ale v presvetlenej chodbe so sklenenymi oknami po juhozapadnej strane, ktoru cely den slnko rozpaluje, ktora vede z Kungovej izby pozldz jedalne, sa este dlho drzi teplo a svetlo, ktore momentalne pre vas vyuzivam. Tak som sa rozhodol, ze tu ostanem aspon tyzden.

Jangcen mi priniesla horuci cokoladovy napoj a pozvala ma na veceru, ktoru pripravuje pre odchadzajuce nemky. Tie tu vlastne ani velmi neucili,\takze som mohol prist aj o dve dni skor, hned ako Kunga suhasil\, len boli nejako zaangazovane s organizaciou, co skolu sponzorovala. Vecera bola fajna, momo plnene zemiakmi a bola sranda, bavili sme sa s ucitelmi. K ich rodine patri aj strapata fenka, ktora len nedavno priniesla na svet malinke steniatka, ktore sa tu gulaju po chodbe. Su roztomile vo svojom objavovani okoliteho sveta a este macka s neskutocne zobravym mnaukanim.

1.11. Vecer som si cital u Kungu v ich izbe, kde maju aspon trochu solarneho svetla {v dome ani v skole nefunguje; asi kvoli vycinaniu pocasia-sneh a vietor strhol vedenie}. Niektore z deti, ktore neodisli na prazdniny, ktore prave zacali, domov, sa hrali v Kungovej kuchyni na zemi. Po ranajkach som sa s detmi presiel okolo jazierka a potom som im na teraske domu hral na gitae a pocuval ako krasne spievaju. Potom si kreslili. Po umornej snahe nakreslit krabicu, s ktorou mala problem aj Wangcuk,ktora prisla na moju hodinu, som ich nechal odpocinut keslenim vlastnej rodiny. Mam zmiesanu triedu z tych, co ostali, ale po anglicky rozumeju uzasne. Obrazky clenov rodiny boli skutocne prekrasne. {Je uzasne pozorovat okolite kopce ako sa menia ich tvare spolu s pocasim, s oblakmi, jasom ako je kazdy moment nezachytitelne premenlivy v ich vecnosti}.Uz niekolkokrat sa k ryzi podavala omacka, kde okrem zemiakov plavali kusy jacieho masa, ktoru by som doma prave kvoli tomu nekonzumoval ale potlacil som svoj prirodzeny zvyk a omacka{bez masa pravdaze}putovala traviacim traktom. Esteze tu jaky ziju v mieri a slobode \na rozdiel od hovadzich velkostatkov v nasej krajine, z ktorych prichadza na nase taniere „placuce maso“.

3.11. Vcera som sa vybral s Amalou{„matka“ celej skoly, najstarsi clovek\63\, opatrovatelka}, Nono{mlada holka, co ma na starosti deti a udrzbu a rozdava jedlo}s Jangcen , kucharom a ucitelom nepalciny Rajsirom{velmi vesely, trosku zavality chlapik, asi 40nik}do Ngawalu, a este vyssie, do svatej jaskyne Guru Padmasmabhavy,{ktory vsak v tychto kocinach nikdy nebol}. Po kratkej cajovej zastavke v jednej jedalnicke hotela, kde mali znamych, sme stupali zasnezenym svahom asi 700vm. Pred jaskynou je kamenna miestnost s ciernou sochou bozika dlheho zivota a vsade navokol visiace darovne khataky. Kazdy z nas jednym tiez prispel a jeden\pozehnany bozikom\ si vzal. Samotny vchod do jaskyne je velmi uzky a chodba strmo klesa.Podla legendy tato jaskyna vedie az do Manangu{ak si dobre pamatam}, co zistili tak, ze nechali chodbou prejst macku s farbou natretym chvostom. My sme vsak viac ako 20 m nepresli. Tak ci tak to bol krasny vylet. Mali sme so sebou aj jedlo -capati a zemiaky. Cestou spat sme sa zastavili v Ngawale u jeden rodiny, odkial sa dalo telefonovat za 50rs/min do EU{na rozdiel od Hungde, kde je to za 200rs}. Tak som dal strucne vediet nasim, ze zijem. Posedeli sm pri caji vo vedlajsom dome a potom este u inej rodiny. Nevyhol som sa fotografovaniu krasnych deti a starych ludi. Zatialco sme sedeli pri cajiku, dostal sami i pohar silnejsieho ryzoveho cangu. Stiho som si urobit i skicu maleho dievcatka. Neskor som nasu partiu opustil,{co sme opat sedeli u nejakej inej rodiny} a vydal sa navstevu klastora a tibetskej skoly. Ucitel bol rad, ze ma opat vidi. Mnisi sa pripravovali na bliziacu sa skusku. Povolili mi vojst do chramu, kde som si sadol a meditoval. Asi po 20 min tu dosla i moja partia, ale nevyrusili ma. Potom sa zacali modlitby. Mnisi obsadili miesta za nizkymi stolcekmi-10 mnichov po oboch stranach ulicky. Ja som zotrval na svojom mieste a tak som bo obklopeny mnichmi po lavej i pravej strane a oproti. Rychle a sem-tam melodicke odriekanie modlitieb sa striedalo so zvukmi lastur a tibetskych trub, zvoncov a cinelov s udermi na bubny, ktore obsluhovali mali mnisi sediaci na zaciatku rady, blizko vchodu. \Visiace bubny tak tvorili ‚stenu‘ kazdej rade. Mnisi teda na ne udierali od boku, pricom hladeli na posvatne texty pred sebou na stolceku\. Vydrzal som celu „cokpu“{pudzu; obrad}. Ked som vysiel pred gompu bol som naplneny mierom a pokojom i moj hlas sa ztisil, ked som sa rozpraval s mnichmi. Pokecal som najma s Norbum, talentovanym kresliarom. Samotny klastor s gompou je polozeny pomerne vysoko na odlesnenej nahornej ploseinke, nad udolim, do ktoreho nevidite priamo len ked sa divate na zapad alebo na vchod do nekonecnej dialky so zubtaym horizontom himalaji a oproti sa beleju masivy Anapurna a Gangapurna. Cela scena posobi velmi rozpravkovo az mate dojem ze snivate. Do skoly som sa vratil az po zapade. Hoci mi cesta dolu trvala len asi 40 min.

Vecer mi pripomenul nase vianoce. V tychto dnoch prebieha hinduisticky sviatok ‚Delsure‘ a hoci ho tibetania neslavia, ucitelsky zbor chcel urobit radost detom a zabavit ich. Deti spolu s Rajsirom chodili od dveri do dveri, kde byvali dospelaci, ucitelia. Pred kazde dvere polozili velku plochu tacen so svieckou v strede a vonnymin tycinkamin po okrajoch. Obyvatel musel prispiet nejakym hmotnym darom. Sladkostou, jedlom, peniazmi. Rajsir zaspieval vzdy jednu melodicku vetu z 3-4 slov{vety, ktore znamenali nejake pozitivne vinse, obmienal, improvizoval} a deti za kazdou vetou kricali „deelsuure“! Pridal som sa k nim , ked stali pred dverami Wangcuk. Pred kazdymi dverami tak stravili asi 10 min. To, ze deti nevnimali poriadnu nocnu kosu, prezradazli aj ich radostne iskricky v ociach. Tsering dosiel po mna ku Kungovi, {ktoreho uz deti medzitym navstivili}, ked stali deti pred kuchynou. Spievali totiz pre mna. Prisepl som teda 50rs, co mi pozical Tsering. Potom sme si zatlieskali. Deti si v jedalni, kde teraz travia vsetok svoj volny cas, zratali nazhrozmazdeny majetok a tesili sa ako ho uziju. Pripominalo mi to teda kolednikov chodiacich kedysi, a niekde este aj dnes, po dedinach, vinsujucich zdravie a radost.

Predvcerom sa zpojazdnila telka na generator. Vsetci teda v jedalni cumeli na{pre mna pomerne primitivny}-bolyvudsky- zalubeny film, kde uz a zaciatku viete ako krasnym a dojemnym hepiendom skonci.Tak som ho ani nedopozeral a cital si v Kungovej izbe knihu. Je opat krasny den. Zasnezene stity oproti sa kupu v slnecnej ziare. Slnko putjuce po juznej strane z vychodu na zapad v smere udolia uz na cahuje luce i do mojej izby, ktora sa diva tiez na juhozapad. zacul som zvonec volajuci deti k obedu a uz ich vidim z bocneho zapadneho okna ako si s miskami sadaju na zem v okoli polnej kuchyne aby sa na slniecku najedli.Teraz cez prazdniny jedia vacsinou vonku. Uz bezim aj ja a pridam sa k nim. No dokym prejdem po hlbokej blatistej ceste{sneh uz povolil}tych 100 m, budem aspon o kg tazsi.

5.11. Soboa, popoludni. Do mojej drevenej izbietky vosli 4 dievcatka a zacali mi spievat. Teraz si prezeraju knizky. Clovek by si pomyslel, ze to tu deti nemaju lahke. Mnohe z nich su viac spinave ako ciste. No aj keby im tu prali kazdy den, ciste saty ostavaju v tomto blatnom a prasnonm prostredi iba snom. K pohodliu neprispive velmi ani nocna, ranna a vecerna kosa. Mnohe z deti funguju napriek tomu len v slapkach bez ponoziek. Verim vsak, ze si vrstvu zaschnuteho blata z ich noziciek umyju pred spanim. Vcera ked som sa vratil z navstevy gompy{vybehol som zasa hore ku klastoru}, kde som dal lekciu umenia Norbu-ovi, mnichovi , ktory jediny mal skutocny zaujem a ktory velmi bistro rozumel, co mu vysvetlujem a kde som absolvoval s mnichmi poludnajsie modlitby , dokonca zabaleny v safranovom mniskom ruchu, co mi pozical Norbu, ako ostatni a neskor si veselo podebatil v ich kuchyni s mnichmi pri caji a tsampe, som nedaleko svojej cesty, ked som uz bol dole, pozoroval a neskor sa i pridal, sankujuce sa a na sackoch sa smykajuce deti na malych svahoch, kde sa sneh v tieni udrzuje. Mrazilo ma pri pohlade na ich bose nozky v gumenych slapkach. Neskor sa este clapkali v jazere a prali si, ti stastnejsi, zablatene ponozky. Brrrr! Na diskomfort su zvyknute a je pre nich beznou, prirodzenou sucastou zvota. Ako pre zapadne deti sediet v teple domova pri telke ci videohre. Tim vsak k samostatnosti chyba{cest vynimkam}este vela rokv zivota a dospievania. Tieto dietka sa vedia o seba postarat, sikovne krajat nozom, upiect si zemiaky v pahrebe, poumyvat sa, a zabavit sa tymi najjednoduchsimi hrami. U chlapcov je tu vo velkej oblube z dreva vystruhany maly ihlan, ktory omotaju spagatom a potom rychlym trhnutim vrhnu na zem, pricom sa spagat odmota, tak, aby sa co najdlhsie tocil. {Myslim, ze u nas sa to volalo „vlcok“}. Strasich aj mladsich zaujimalo dnesne dopoludnajsie vyucovanie. Priniesol som im ploche kamene, do ktorych dostali za ulohu vyryvat mantru-„om mani pame hum“{ktora ma vela vyznamov a symbolov vnutornych i vonkajsich, kazde slovo mantry ma niekolko vyznamov; prelozitelna volne ako: „ctim si klenot v lotose“, pricom klenot je nasa bozska, buddhovska podstata a lotos symbolizuje osvietenie tym, ze z bahna vykvitne v krasny kvet na vodnej hladine. Ti, co chcu o tom vediet viac sa urcite dozvedia}. Najprv sme si ju nacvicili na papier, pochopitelne v tibetstine. Mnohi si hladali a prinasali este viac kamenov roznych velkosti na ktore poctivo pisali a vyryvali klincami. Prace sme neskor poukladali ku kamennej kope, ktora podopierala vysokej zrd s velkou modlitebnou vlajkov uprostred blatneho nadvoria pred skolou. Tak si deti vytvorili vlastne „mani kamene“, ktore su v tejto oblasti bezne, ako aj v Tibete pri cestach alebo cortenoch. Vzdy si teraz spomenu na den, ked ich vytvorili. Mani kamene, to bolo nieco, co tu rozhodne chybalo. Tsering tiez namaloval jeden velky balvan so slabikou „om“.